Vždy som bola iná

Vždy som bola iná. Málo som zapadala, vybočovala som. Možno preto, že som mala tmavšiu pleť. A možno preto, že som videla viac.

To, že vidím viac, nie je zásluha ani zázrak. Súvisí s tým, kým som, čo som si priniesla po rodičoch a ako som vyrastala: od malička v spojení s prírodou a v spojení so sebou. Dlho mi to pripadalo ako niečo, čo ma od ostatných oddeľuje. Dnes viem, že práve to ma priviedlo k tomu, čo robím.

Svet nie je spravodlivý

Raz som si do denníka napísala: Tento svet nie je spravodlivý. A hneď nato mi došlo prečo. Je taký, aké je naše vedomie. Tvoríme ho z predsudkov a strachov, ktoré v sebe nosíme, často bez toho, aby sme o nich vedeli.

Na sebe väčšinou začneme pracovať, až keď to bolí. V kríze, v utrpení, keď sa na seba nevieme ani pozrieť. Nie preto, že by sme boli leniví. Skôr preto, že nám chýba napojenie na seba. Nevieme rozlíšiť pocit v tele od emócie, ktorá sa cez neho valí. Nevieme pomenovať, čo prežívame práve teraz.

Kde vlastne sme

Kde sú tvoje myšlienky práve teraz? Často nie sú tu. Púpava, časť, ktorá odletí, keď je toho veľa, nás rada odnesie do včerajška alebo do zajtrajška. Dáva odstup a úľavu. Ale keď odletíme priďaleko, strácame kontakt s telom aj s tým, čo sa deje teraz.

Sebapoznanie pre mňa začína jednoduchou otázkou: Ako sa cítim? Nie čo si o tom myslím, ale čo naozaj cítim. Kam až siaha moje vedomie. Či viem byť v tichu, v tele, v prítomnosti.

Malé cesty späť k sebe

Keď sa chcem vrátiť k sebe, nepotrebujem nič veľké. Stačí ísť medzi ľudí bez mobilu a len sa dívať. Všímať si seba a svoje pocity. Tvoriť, zapisovať, maľovať, kresliť. Prijímať, čo prichádza. A usmiať sa, na seba aj na svet.

Svet sa nezmení naraz. Mení sa vždy o jedného človeka, ktorý sa vráti k sebe.

Ak cítiš, že ti napojenie na seba chýba, môžeš začať hravo. Moja trojminútová hra Čo vo mne dnes klíči? ti ukáže, ktorá časť ťa vedie práve dnes.