Realita je láskavejšia

Sú rána, keď sa zobudím so strachom skôr, než otvorím oči. Nič sa nestalo. Vedľa mňa spí človek, ktorého milujem a ktorý si ma vyberá každý deň. A predsa sa vo mne ozve hlas: Daj pozor. Niekto ti ho vezme. Zase zostaneš druhá.

Dlho som ten hlas považovala za pravdu. Dnes ho poznám ako časť seba.

Časť, ktorá stráži

V Semille hovorím o vnútorných častiach. Je to spôsob, ako sa na seba pozerať, inšpirovaný prístupom IFS (Internal Family Systems): nie sme jeden celok bez trhlín, ale skôr spoločenstvo častí, z ktorých sa každá po svojom snaží o naše dobro.

Moja Šupka, časť, ktorá chráni, vznikla dávno. V detstve som sa naučila, že láska sa dá stratiť. Že pozornosť človeka, na ktorom mi záleží, môže patriť niekomu inému viac než mne. Že sa musím deliť. Telo si to zapamätalo lepšie než hlava.

A tak keď do môjho života prišla láska, o akej som roky snívala, Šupka sa nezľakla menej. Zľakla sa viac. Každý tieň z minulosti, každá stopa niekoho, kto kedysi do nášho príbehu patril, pre ňu znamenali nebezpečenstvo. Pokazila mi nejeden krásny moment. Takmer som uverila, že tá hrozba bude s nami navždy.

Zodpovednosť, ktorá mi nepatrí

Hodiny terapie, práca s časťami, somatická práca s telom. Hľadala som, kde sa ten strach spúšťa. A jedna otázka mi otvorila viac než všetky ostatné:

Prečo nesiem príbeh, ktorý nie je môj?

Pri nej som stretla ďalšiu časť. Pôdu, ktorá od detstva preberá zodpovednosť za veci, ktoré si nevybrala, no dotýkajú sa jej. Ktorá chce všetko udržať pokope. Neustále som zvažovala, koľko moci majú nad mojím životom ľudia a rozhodnutia, na ktoré som nemala vplyv. A práve tým som im tú moc sama dávala.

Dnes viem rozlíšiť, čo je moje a čo nie. Rozhodnutia iných ľudí patria im. Mne patrí moja energia, môj pokoj a moja cesta.

Keď môžeš padať

Verila som, že taký vzťah existuje. Snívala som o ňom. Až každodenná realita mi ukazuje, ako hlboko mám v tele uložené presvedčenie, že neexistuje. Aspoň nie pre mňa.

Ale realita je láskavejšia. Pri človeku, ktorý sa spojil sám so sebou a vďaka tomu aj so mnou, spoznávam, aké to je byť naozaj na prvom mieste. Okolo nás vznikla taká pevná opora, že môžem padať. Že môžem v sebe hľadať. Staré rany sa nerozpúšťajú preto, že by ich niekto vyliečil za mňa. Rozpúšťajú sa, lebo konečne majú bezpečné miesto, kde sa smú ukázať.

Šupke som poďakovala. Chránila ma, ako najlepšie vedela. A potom som jej povedala, že dnes už môže povoliť. Púšťam strach, ktorý mi nepatrí. Bez boja. Moja energia patrí mne a mojej ceste.

A čo ty?

Možno aj v tebe žije časť, ktorá ťa budí so strachom, hoci sa nič nedeje. Časť, ktorá nesie príbeh niekoho iného. Neprišla ťa trápiť. Chráni ťa pred niečím, čo už raz bolelo.

Čí príbeh nosíš ty?